Srstnatá zver
Bobor (Castor)
Pôvod
Prvé kostry bobrov majú približne 32 mil. rokov. Doteraz vedci určili 22 rodov bobrov, z toho niektoré boli veľké asi ako medveď a vážili 200 až 300 kg. Bobry aké poznáme dnes sa vyvinuli asi pred 7 mil. rokmi. Teraz je najväčším myšotvarým cicavcom na severnej pologule a váži okolo 30 kg.
Poznáme dva žijúce rody bobrov, sú to bobor eurázijský a severoamerický.
Činnosť
Stavajú si príbytky, ktoré vyzerajú iba ako kopa blatového dreva, ale pod tým sú ešte kamene. Vo vnútri majú lôžka na odpočinok, miesto kde si sušia srsť a vetrací otvor. Do tohoto domca sa vchádza podvodným vchodom, ktorý môže mať až 10m. Výška umelej nory býva aj 2m a priemer základne pod vodou aj 12,5m.
Hrádze si stavajú na prirodzených prekážkach vody, napr. veľkých kameňoch. Najprv prinesú veľké konáre alebo malé kmene, nimi skrížia vode cestu. Potom prinášajú mnoho menších a všetko zavŕšia blatom. Priemerne dlhá hrádza má 22,7 m ale niektoré majú až 600m.
Hrádze majú dve poslania. Po prvé: bobry si potravu ukladajú vo vode a to tak hlboko aby neboli v lade. Po druhé: aby bol vchod do bytu stále pod vodou.
Bobrie telo
Bobor ako vodný živočích je perfektne prispôsobený na život pod vodou. Vydrží tam až 15 minút. V zime sa pohybuje vo vode s teplotou okolo bodu mrazu. S jeho malým telom dokáže pod vodou preplávať až 750m. Jeho typicky plochý chvost používa na prudké zrýchlenie. V ušiach a nose má chlopne proti vode a na očiach ma membránu ktorú môže na suchu stiahnuť. Jeho hydrodynamické telo je pre vodu to najlepšie spomedzi myšotvarých cicavcov.
Jedálniček
Celý rok žerie stromy, obľubuje najmä kôru. Keď je z čoho ochutí si to leknami či riasami alebo výhonkami, ale nikdy nie mäsom. Strom s priemerom 12 cm zotne za pol hodiny. V zime žerie drevo ktoré má uložené v chlade pod hladinou, zaťažené kameňmi.
Rodinka
Bobry sú monogamné, celý život žijú ako rodina. V januári a februári začínajú bobrie naháňačky po priehrade. Samotný rozmnožovací cyklus samice trvá dva týždne. Mláďatá sa rodia o 100 dní, v máji, v jednom vrhu je zvyčajne 4-5 mláďat, ale niekedy aj 9. Bobry majú do roka iba jeden vrh.
Mláďatá sa rodia s otvorenými očami a vážia pol kila, no za prvý rok života priberie aj 10 kg.
O mláďatá sa stará celá rodina, rodičia aj o rok starší súrodenci.
Bobry sa už od mala často „rozprávajú“ , indiáni im hovorili malí hovoriaci bratia.
Bobry žijú so svojimi rodičmi dva roky a na jar tretieho odchádzajú založiť si vlastnú rodinu. Väčšinou odíde aspoň 20 km, ale známy je aj bobor ktorý prešiel až 250 km. Bobry ako také sa dožívajú 15 až 20 rokov, no jeden sa vraj dožil 24 rokov.
Biotop
V minulosti bobry obývali takmer celú severnú Ameriku, Európu a strednú Áziu. Dnes žijú v Nórsku a ostrovčekovito v Rusku. V Amerike vďaka ekologickým aktivitám takmer tak ako v minulosti, ale z 24 poddruhov zostal iba jeden. Vďaka jeho priehradám sa znižuje percento povodní a zvyšuje sa hladina podzemnej vody, čím sa zvyšuje hojnosť zelene v okolí. V niektorých lesoch si robí čistinky na ktorých sa potom zdržiavajú mnohé druhy zvierat. Za niekoľko generácií sa jeho nádrže napĺňajú naplaveninami a premieňajú sa na bohaté pastviská.
Bobry svojou činnosťou (spomaľovaním toku riek) podporujú život planktónu, čím podporujú pstruhov a tým zas rybožravcov. Ryby tiež podporujú aj tým že spomalené rieky sa v lete viac prehrievajú.
Bobor je korisťou pre vlkov, ale niekedy aj medveďov či rysov. No nieje ho ľahké chytiť, zdržiava sa čo najbližšie pri priehrade a k tomu má silné hryzáky. No jeho najväčším nepriateľom zostane človek. „Viva ľudstvo“
Keďže bol bobor považovaný za rybu mohol sa jesť aj cez kresťanský pôst. No kožušina ho priviedla ku skaze. Napr. v roku 1638 anglický parlament zakázal používať iné ako bobrie čiapky. Trvalo to asi 200 rokov. Anglicko malo neoficiálne preteky s Francúzskom kto bude mať väčší podiel na trhu s bobrou kožušinou. Dnes sa uloví v USA „iba“ 200 000 a v Kanade 600 000 bobrov ročne.
Prvé kostry bobrov majú približne 32 mil. rokov. Doteraz vedci určili 22 rodov bobrov, z toho niektoré boli veľké asi ako medveď a vážili 200 až 300 kg. Bobry aké poznáme dnes sa vyvinuli asi pred 7 mil. rokmi. Teraz je najväčším myšotvarým cicavcom na severnej pologule a váži okolo 30 kg.
Poznáme dva žijúce rody bobrov, sú to bobor eurázijský a severoamerický.
Činnosť
Stavajú si príbytky, ktoré vyzerajú iba ako kopa blatového dreva, ale pod tým sú ešte kamene. Vo vnútri majú lôžka na odpočinok, miesto kde si sušia srsť a vetrací otvor. Do tohoto domca sa vchádza podvodným vchodom, ktorý môže mať až 10m. Výška umelej nory býva aj 2m a priemer základne pod vodou aj 12,5m.
Hrádze si stavajú na prirodzených prekážkach vody, napr. veľkých kameňoch. Najprv prinesú veľké konáre alebo malé kmene, nimi skrížia vode cestu. Potom prinášajú mnoho menších a všetko zavŕšia blatom. Priemerne dlhá hrádza má 22,7 m ale niektoré majú až 600m.
Hrádze majú dve poslania. Po prvé: bobry si potravu ukladajú vo vode a to tak hlboko aby neboli v lade. Po druhé: aby bol vchod do bytu stále pod vodou.
Bobrie telo
Bobor ako vodný živočích je perfektne prispôsobený na život pod vodou. Vydrží tam až 15 minút. V zime sa pohybuje vo vode s teplotou okolo bodu mrazu. S jeho malým telom dokáže pod vodou preplávať až 750m. Jeho typicky plochý chvost používa na prudké zrýchlenie. V ušiach a nose má chlopne proti vode a na očiach ma membránu ktorú môže na suchu stiahnuť. Jeho hydrodynamické telo je pre vodu to najlepšie spomedzi myšotvarých cicavcov.
Jedálniček
Celý rok žerie stromy, obľubuje najmä kôru. Keď je z čoho ochutí si to leknami či riasami alebo výhonkami, ale nikdy nie mäsom. Strom s priemerom 12 cm zotne za pol hodiny. V zime žerie drevo ktoré má uložené v chlade pod hladinou, zaťažené kameňmi.
Rodinka
Bobry sú monogamné, celý život žijú ako rodina. V januári a februári začínajú bobrie naháňačky po priehrade. Samotný rozmnožovací cyklus samice trvá dva týždne. Mláďatá sa rodia o 100 dní, v máji, v jednom vrhu je zvyčajne 4-5 mláďat, ale niekedy aj 9. Bobry majú do roka iba jeden vrh.
Mláďatá sa rodia s otvorenými očami a vážia pol kila, no za prvý rok života priberie aj 10 kg.
O mláďatá sa stará celá rodina, rodičia aj o rok starší súrodenci.
Bobry sa už od mala často „rozprávajú“ , indiáni im hovorili malí hovoriaci bratia.
Bobry žijú so svojimi rodičmi dva roky a na jar tretieho odchádzajú založiť si vlastnú rodinu. Väčšinou odíde aspoň 20 km, ale známy je aj bobor ktorý prešiel až 250 km. Bobry ako také sa dožívajú 15 až 20 rokov, no jeden sa vraj dožil 24 rokov.
Biotop
V minulosti bobry obývali takmer celú severnú Ameriku, Európu a strednú Áziu. Dnes žijú v Nórsku a ostrovčekovito v Rusku. V Amerike vďaka ekologickým aktivitám takmer tak ako v minulosti, ale z 24 poddruhov zostal iba jeden. Vďaka jeho priehradám sa znižuje percento povodní a zvyšuje sa hladina podzemnej vody, čím sa zvyšuje hojnosť zelene v okolí. V niektorých lesoch si robí čistinky na ktorých sa potom zdržiavajú mnohé druhy zvierat. Za niekoľko generácií sa jeho nádrže napĺňajú naplaveninami a premieňajú sa na bohaté pastviská.
Bobry svojou činnosťou (spomaľovaním toku riek) podporujú život planktónu, čím podporujú pstruhov a tým zas rybožravcov. Ryby tiež podporujú aj tým že spomalené rieky sa v lete viac prehrievajú.
Bobor je korisťou pre vlkov, ale niekedy aj medveďov či rysov. No nieje ho ľahké chytiť, zdržiava sa čo najbližšie pri priehrade a k tomu má silné hryzáky. No jeho najväčším nepriateľom zostane človek. „Viva ľudstvo“
Keďže bol bobor považovaný za rybu mohol sa jesť aj cez kresťanský pôst. No kožušina ho priviedla ku skaze. Napr. v roku 1638 anglický parlament zakázal používať iné ako bobrie čiapky. Trvalo to asi 200 rokov. Anglicko malo neoficiálne preteky s Francúzskom kto bude mať väčší podiel na trhu s bobrou kožušinou. Dnes sa uloví v USA „iba“ 200 000 a v Kanade 600 000 bobrov ročne.
Daniel škvrnitý
Vedecký názov
Dama dama
Linnaeus, 1758
Daniel škvrnitý (Dama dama) je cicavec z čeľade jeleňovité. Je pôvodom z teplejšej stredomorskej oblasti. U nás žije v pahorkatinách. Patrí medzi prežúvavé párnokopytníky.
Hlavným znakom tohoto druhu sú parohy, pri koreni sú oblé, dvojvetvové a hore sa rozširujú do predĺženej lopatky s výbežkami na okraji. Daniel škvrnitý je omnoho menší od svojho ušľachtilého príbuzného - jeleňa. Celková jeho dĺžka vrátane 19 centimetrov dlhého chvosta je 1,7 metra a je 90 centimetrov vysoký, staré samce bývajú 1,8 metra dlhé, na meter vysoké, vzadu ešte o 5 - 6 centimetrov vyššie. Od jeleňa sa daniel líši kratšími a slabšími nohami, farbou, pomerne silným trupom, kratším krkom a dlhším chvostom. Z našich domácich druhov zveri nehonosí sa žiadny tak častými rozdielmi v sfarbení ako daniel, a to ako aj v rôznych ročných dobách, tak aj podľa staroby. V lete je daniel zvrchu na stehnách a na konci chvosta hnedočervený, zospodu a na vnútornej strane nôh biely, okolo papule a očí má čierne krúžky. Chrbtové chlpy má pri koreni do biela, uprostred červenohnedé a na konci čierne. V zime je povrch hlavy, krku a uší hnedošedý, chrbát a boky do čierna, spodok tela popolavý, niekedy do červenkasta. Často sa daniele vyskytujú úplne biele, ktoré nemenia farbu po celý rok a ktoré v zime mávajú len o niečo dlhšiu srsť. Niektoré daniele bývajú v mladosti žltkasté; čierne sa vyskytujú zriedka.
Spôsobom života a pohybmi sa daniel škvrnitý jeleňovi veľmi podobá. Obidve tieto zvieratá majú rovnako vyvinuté zmysly a takisto ich duševné schopnosti sú si rovnaké. Daniele nie sú také plaché a opatrné ako jelene. Rýchlosťou, svižnosťou a obratnosťou daniel sotva zaostáva za jeleňom, obidva druhy sa však líšia spôsobom behu, lebo daniel dvíha v cvale vyššie nohy. Jeho chôdza je veľmi úhľadná, ľahko cvála a dokáže preskočiť aj 2 metre vysokú stenu. Podľa potreby i dobre pláva. Keď odpočíva, je na zložených nohách, ale nikdy si neľahne na bok. Keď si ide kľaknúť, padá najprv na predné nohy, ak vstáva, vždy sa zdvihne zadnými nohami. Daniel aj jeleň sa pasú rovnako, daniele však častejšie olupujú zo stromov kôru, a preto sú škodlivejšie. Je nápadné, že naše daniele žerú niekedy aj jedovaté rastliny, po ich strávení hynú. Daniele sa trvale držia svojho stanoviska. Žijú vo väčších alebo menších stádach. Je však veľmi vhodným zvieraťom pre chov v obore. Rozhodne nie sú príjemnými spoločníkmi v zajatí práve tak, ako ostatné jelene. Koža danielov sa viac cení ako jelenia, pretože je vláčna.
Vedecký názov
Dama dama
Linnaeus, 1758
Daniel škvrnitý (Dama dama) je cicavec z čeľade jeleňovité. Je pôvodom z teplejšej stredomorskej oblasti. U nás žije v pahorkatinách. Patrí medzi prežúvavé párnokopytníky.
Hlavným znakom tohoto druhu sú parohy, pri koreni sú oblé, dvojvetvové a hore sa rozširujú do predĺženej lopatky s výbežkami na okraji. Daniel škvrnitý je omnoho menší od svojho ušľachtilého príbuzného - jeleňa. Celková jeho dĺžka vrátane 19 centimetrov dlhého chvosta je 1,7 metra a je 90 centimetrov vysoký, staré samce bývajú 1,8 metra dlhé, na meter vysoké, vzadu ešte o 5 - 6 centimetrov vyššie. Od jeleňa sa daniel líši kratšími a slabšími nohami, farbou, pomerne silným trupom, kratším krkom a dlhším chvostom. Z našich domácich druhov zveri nehonosí sa žiadny tak častými rozdielmi v sfarbení ako daniel, a to ako aj v rôznych ročných dobách, tak aj podľa staroby. V lete je daniel zvrchu na stehnách a na konci chvosta hnedočervený, zospodu a na vnútornej strane nôh biely, okolo papule a očí má čierne krúžky. Chrbtové chlpy má pri koreni do biela, uprostred červenohnedé a na konci čierne. V zime je povrch hlavy, krku a uší hnedošedý, chrbát a boky do čierna, spodok tela popolavý, niekedy do červenkasta. Často sa daniele vyskytujú úplne biele, ktoré nemenia farbu po celý rok a ktoré v zime mávajú len o niečo dlhšiu srsť. Niektoré daniele bývajú v mladosti žltkasté; čierne sa vyskytujú zriedka.
Spôsobom života a pohybmi sa daniel škvrnitý jeleňovi veľmi podobá. Obidve tieto zvieratá majú rovnako vyvinuté zmysly a takisto ich duševné schopnosti sú si rovnaké. Daniele nie sú také plaché a opatrné ako jelene. Rýchlosťou, svižnosťou a obratnosťou daniel sotva zaostáva za jeleňom, obidva druhy sa však líšia spôsobom behu, lebo daniel dvíha v cvale vyššie nohy. Jeho chôdza je veľmi úhľadná, ľahko cvála a dokáže preskočiť aj 2 metre vysokú stenu. Podľa potreby i dobre pláva. Keď odpočíva, je na zložených nohách, ale nikdy si neľahne na bok. Keď si ide kľaknúť, padá najprv na predné nohy, ak vstáva, vždy sa zdvihne zadnými nohami. Daniel aj jeleň sa pasú rovnako, daniele však častejšie olupujú zo stromov kôru, a preto sú škodlivejšie. Je nápadné, že naše daniele žerú niekedy aj jedovaté rastliny, po ich strávení hynú. Daniele sa trvale držia svojho stanoviska. Žijú vo väčších alebo menších stádach. Je však veľmi vhodným zvieraťom pre chov v obore. Rozhodne nie sú príjemnými spoločníkmi v zajatí práve tak, ako ostatné jelene. Koža danielov sa viac cení ako jelenia, pretože je vláčna.
Jeleň lesný
Rozšírenie a biotop: Jeleň sa vyskytuje nepravidelne po celej Európe okrem jej najsevernejších častí, v Ázií, severnej Afrike a v Amerike. Naše populácie sa označujú za poddruh jeleňa lesného stredoeurópskeho, ale na východe k nám zasahuje aj poddruh jeleňa karpatského. V minulosti boli naše pôvodné jelene takmer vyhubené, takže súčasné populácie sú z veľkej časti hybridným potomstvom viacerých poddruhov vrátane marala, jeleňa vapiti, ktoré boli využité pri opätovnom zazverovaní. Súčasné rozšírenie jelenej zveri sa u nás sústredilo predovšetkým do horských oblastí. Jelene majú najradšej listnaté a zmiešané lesy s otvorenými plochami, ako sú rúbaniská a lúky. Bežne sa však vyskytujú aj v rozsiahlych, často menej úživných ihličnatých lesoch, ale aj v agrárnej krajine, keď im plodiny poskytujú potrebný úkryt.
Opis: Dĺžka tela samcov dosahuje až 250 cm, chvosta 15 cm, výška na kohútiku 150 cm a hmotnosť 250 kg. Jelenice sú o tretinu menšie. Charakteristické je žltkasté zrkadlo. Letná srsť je prevažne červenohnedá, zimná sivohnedá. Nohy a plecia karpatských jeleňov sú takmer čierne. Na rozdiel od jeleníc majú jelene mohutné parožie a v čase ruje i v zime zreteľnú hrivu. Jelenčatá sú do veku 2-3 mesiace výrazne škvrnité.
Biológia: Jelenia ruja je od polovice septembra do polovice októbra. Jelene sa od večera do rána ozývajú
hlbokým hrdelným ručaním. Jelenčatá sú hneď po narodení veľmi čulé a cicajú 4 mesiace. Dožívajú sa maximálne 20 rokov. Jelenia zver žije, okrem najstarších samcov a okrem času ruje, v pevne organizovaných čriedach.
Mladé samce tvoria samostatné čriedy, žijú samotársky. Na dorozumievanie slúžia jeleňom rôzne pachové, zrakové i hlasové signály. Cez deň sa ukrývajú v húštinách, vo vysokej tráve či v poľných kultúrach a až večer vychádzajú na pašu. Za noc prejdú pomalou chôdzou niekoľko kilometrov. Početnosť našej populácie bola koncom deväťdesiatych rokov 20.storočia veľmi vysoká a spôsobovala neúnosné škody na lese, ale v súčasnosti je znížená a nepresahuje 35 000 jedincov.
Potrava: Potravu pre jeleňov tvoria najmä rôzne druhy tráv a bylín, pupene, výhonky, lístie a kôra drevín, rôzne plody a poľné kultúry. Pri vysokom počte spôsobujú svojou potravovou špecializáciou veľké škody lesnému hospodárstvu odhryzom drevín a lúpaním kôry, ale škodia aj v poľnohospodárstve.
Opis: Dĺžka tela samcov dosahuje až 250 cm, chvosta 15 cm, výška na kohútiku 150 cm a hmotnosť 250 kg. Jelenice sú o tretinu menšie. Charakteristické je žltkasté zrkadlo. Letná srsť je prevažne červenohnedá, zimná sivohnedá. Nohy a plecia karpatských jeleňov sú takmer čierne. Na rozdiel od jeleníc majú jelene mohutné parožie a v čase ruje i v zime zreteľnú hrivu. Jelenčatá sú do veku 2-3 mesiace výrazne škvrnité.
Biológia: Jelenia ruja je od polovice septembra do polovice októbra. Jelene sa od večera do rána ozývajú
hlbokým hrdelným ručaním. Jelenčatá sú hneď po narodení veľmi čulé a cicajú 4 mesiace. Dožívajú sa maximálne 20 rokov. Jelenia zver žije, okrem najstarších samcov a okrem času ruje, v pevne organizovaných čriedach.
Mladé samce tvoria samostatné čriedy, žijú samotársky. Na dorozumievanie slúžia jeleňom rôzne pachové, zrakové i hlasové signály. Cez deň sa ukrývajú v húštinách, vo vysokej tráve či v poľných kultúrach a až večer vychádzajú na pašu. Za noc prejdú pomalou chôdzou niekoľko kilometrov. Početnosť našej populácie bola koncom deväťdesiatych rokov 20.storočia veľmi vysoká a spôsobovala neúnosné škody na lese, ale v súčasnosti je znížená a nepresahuje 35 000 jedincov.
Potrava: Potravu pre jeleňov tvoria najmä rôzne druhy tráv a bylín, pupene, výhonky, lístie a kôra drevín, rôzne plody a poľné kultúry. Pri vysokom počte spôsobujú svojou potravovou špecializáciou veľké škody lesnému hospodárstvu odhryzom drevín a lúpaním kôry, ale škodia aj v poľnohospodárstve.
Medveď hnedý
Vedecký názov
Medveď hnedý
Linnaeus, 1758
Vzhľad
Medveď hnedý je veľké, silne stavané zviera. Jeho poznávacím znakom je svalnatý hrb v oblasti lopatiek. Aj keď medzi pohlaviami je minimálny rozdiel v dĺžke tela, samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Končatiny majú zakončené silnými pazúrmi.
Veľkosť
Dĺžka až 2 metre
Výška v kohútiku 1,3 metra
Hmotnosť od 80 až do 400 kg (grizly až 700 kg)
Sfarbenie [upraviť]
Medveď hnedý má hustú srsť najčastejšie farby hnedej, ktorá však môže mať odtiene červenej, čiernej či striebristej farby.
Rozšírenie
Svet
Medveď hnedý pôvodne obýval celú Európu, Euráziu a Severnú Ameriku. Dnes sú jeho stavy výrazne zredukované. Žije v Škandinávii, v Rusku, v Karpatoch, v Alpách, v Kanade a v USA - predovšetkým na Aljaške.
Slovensko
Populácia medveďa hnedého vďaka svojej ochrane prežila aj na Slovensku. Najpočetnejšie stavy medveďov hnedých sú v lesoch v pohoriach Malej Fatry, Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, Západných a Vysokých Tatier a Poľany. [1]
Na Slovensku sa odhaduje počet medveďov na 700 - 850 jedincov. [1] Niektoré jedince migrujú aj na Moravu a do Poľska.
Medveď hnedý je na Slovensku celoročne chránený druh, súčasne je prísne chránený aj podľa viacerých medzinárodných dohovorov. Na jeho lov je potrebné udelenie výnimky Ministerstva životného prostredia.
Život medveďa
Typickým životným prostredím medveďa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh. Jeden medveď potrebuje pre svoj život územie veľké niekoľko desiatok km štvorcových. Aj keď je medveď po väčšiu časť roka samotár, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytuje viac jedincov. Dospelý samec môže vážiť 200 - 300 (350) kg, samice sú asi o tretinu menšie.
Medveď hnedý
Medvede vychádzajú z brlohu vo februári až apríli, v závislosti od dostatku potravy, počasia a charakteru lokality. Pária sa v máji až júli.
V januári vrhne medvedica v brlohu 1 až 3, výnimočne 4 až 5 mláďat. Tie potom zostávajú s medvedicou 1,5 až 2,5 roka. [1]
Pazúry medveďa hnedého
Medveď sa do brlohu na zimný spánok ukladá v novembri až decembri. Zimuje na neprístupných miestach, pod vývratmi stromov, v skalných puklinách a jaskyniach. Zo spánku sa však občas môže prebudiť.
Hoci patrí medzi šelmy, medveď nie je dobrým lovcom. Postupne sa stal všežravcom, pričom 80-90% jeho potravy tvorí rastlinná zložka. Na jar je to tráva, byliny, ale aj uhynuté zvieratá. V lete aj na jeseň je medvedia potrava pestrejšia. Obsahuje čučoriedky, maliny a iné ovocie, bukvice, žalude, mravčie a osie larvy.
Niektoré jedince navštevujú včelíny, polia, skládky odpadu či napádajú dobytok.
Poddruhy medveďa hnedého
Medveď Kodiak, najväčší poddruh medveďa hnedého
Medveď hnedý je boreálny cirkumpolárny druh – vyskytuje sa na všetkých zemepisných dĺžkach severnej pologule. Jednotlivé geografické populácie sa označujú ako poddruhy:
Ursus arctos arctos – medveď hnedý európsky
Ursus arctos californicus – medveď hnedý kalifornský
Ursus arctos crowtheri – medveď hnedý atlaský (severná Afrika)
Ursus arctos horribilis – medveď hnedý grizly (Kanada a USA)
Ursus arctos isabellinus – medveď hnedý himalájsky (Nepál a severná India)
Ursus arctos middendorffi – medveď hnedý Kodiak (Aljaška)
Ursus arctos nelsoni – medveď hnedý mexický (Mexiko)
Ursus arctos pruinosus – medveď hnedý tibetský (Tibet)
Ursus arctos yesoensis – medveď hnedý japonský (ostrov Hokkaido, Japonsko)
Ursus arctos beringianus – medveď hnedý sibírsky/kamčatský (Sibír)
Ursus arctos syriacus – medveď hnedý sýrsky (Blízky východ)
Ursus arctos gobiensis – medveď hnedý gobijský (Mongolsko)
Medveď hnedý
Linnaeus, 1758
Vzhľad
Medveď hnedý je veľké, silne stavané zviera. Jeho poznávacím znakom je svalnatý hrb v oblasti lopatiek. Aj keď medzi pohlaviami je minimálny rozdiel v dĺžke tela, samce bývajú dvakrát ťažšie ako samice, ktoré majú menšie a ľahšie kosti. Končatiny majú zakončené silnými pazúrmi.
Veľkosť
Dĺžka až 2 metre
Výška v kohútiku 1,3 metra
Hmotnosť od 80 až do 400 kg (grizly až 700 kg)
Sfarbenie [upraviť]
Medveď hnedý má hustú srsť najčastejšie farby hnedej, ktorá však môže mať odtiene červenej, čiernej či striebristej farby.
Rozšírenie
Svet
Medveď hnedý pôvodne obýval celú Európu, Euráziu a Severnú Ameriku. Dnes sú jeho stavy výrazne zredukované. Žije v Škandinávii, v Rusku, v Karpatoch, v Alpách, v Kanade a v USA - predovšetkým na Aljaške.
Slovensko
Populácia medveďa hnedého vďaka svojej ochrane prežila aj na Slovensku. Najpočetnejšie stavy medveďov hnedých sú v lesoch v pohoriach Malej Fatry, Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, Západných a Vysokých Tatier a Poľany. [1]
Na Slovensku sa odhaduje počet medveďov na 700 - 850 jedincov. [1] Niektoré jedince migrujú aj na Moravu a do Poľska.
Medveď hnedý je na Slovensku celoročne chránený druh, súčasne je prísne chránený aj podľa viacerých medzinárodných dohovorov. Na jeho lov je potrebné udelenie výnimky Ministerstva životného prostredia.
Život medveďa
Typickým životným prostredím medveďa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh. Jeden medveď potrebuje pre svoj život územie veľké niekoľko desiatok km štvorcových. Aj keď je medveď po väčšiu časť roka samotár, v tej istej oblasti sa obyčajne vyskytuje viac jedincov. Dospelý samec môže vážiť 200 - 300 (350) kg, samice sú asi o tretinu menšie.
Medveď hnedý
Medvede vychádzajú z brlohu vo februári až apríli, v závislosti od dostatku potravy, počasia a charakteru lokality. Pária sa v máji až júli.
V januári vrhne medvedica v brlohu 1 až 3, výnimočne 4 až 5 mláďat. Tie potom zostávajú s medvedicou 1,5 až 2,5 roka. [1]
Pazúry medveďa hnedého
Medveď sa do brlohu na zimný spánok ukladá v novembri až decembri. Zimuje na neprístupných miestach, pod vývratmi stromov, v skalných puklinách a jaskyniach. Zo spánku sa však občas môže prebudiť.
Hoci patrí medzi šelmy, medveď nie je dobrým lovcom. Postupne sa stal všežravcom, pričom 80-90% jeho potravy tvorí rastlinná zložka. Na jar je to tráva, byliny, ale aj uhynuté zvieratá. V lete aj na jeseň je medvedia potrava pestrejšia. Obsahuje čučoriedky, maliny a iné ovocie, bukvice, žalude, mravčie a osie larvy.
Niektoré jedince navštevujú včelíny, polia, skládky odpadu či napádajú dobytok.
Poddruhy medveďa hnedého
Medveď Kodiak, najväčší poddruh medveďa hnedého
Medveď hnedý je boreálny cirkumpolárny druh – vyskytuje sa na všetkých zemepisných dĺžkach severnej pologule. Jednotlivé geografické populácie sa označujú ako poddruhy:
Ursus arctos arctos – medveď hnedý európsky
Ursus arctos californicus – medveď hnedý kalifornský
Ursus arctos crowtheri – medveď hnedý atlaský (severná Afrika)
Ursus arctos horribilis – medveď hnedý grizly (Kanada a USA)
Ursus arctos isabellinus – medveď hnedý himalájsky (Nepál a severná India)
Ursus arctos middendorffi – medveď hnedý Kodiak (Aljaška)
Ursus arctos nelsoni – medveď hnedý mexický (Mexiko)
Ursus arctos pruinosus – medveď hnedý tibetský (Tibet)
Ursus arctos yesoensis – medveď hnedý japonský (ostrov Hokkaido, Japonsko)
Ursus arctos beringianus – medveď hnedý sibírsky/kamčatský (Sibír)
Ursus arctos syriacus – medveď hnedý sýrsky (Blízky východ)
Ursus arctos gobiensis – medveď hnedý gobijský (Mongolsko)
Líška hrdzavá
Líška sa príliš nelíši od pôvodných psov, vlkov, šakalov a ich príbuzných a od psov domácich stavbou svojho chrupu, zato však pretiahnutým telom, dlhým hustým chvostom a mierne prehĺbeným výstupkom čelnej kosti sa líši. Jej dĺžka je 1,3 metra, z čoho 40 centimetrov pripadá na chvost, výška v záhlaví je naproti tomu len 35, nanajvýš 38 centimetrov, váha 7 až 10 kilogramov. Hlava je široká, čelo ploché, papuľa, ktorá sa náhle zužuje, dlhá a tenká, oči sú šikmé a uši, ktoré sú pri koreni širšie a navrchu zašpicatené, sú vzpriamené. Telo sa zdá tučné pre dosť hustú srsť, ale v skutočnosti je veľmi štíhle, pritom však veľmi svalnaté a schopné najrozmanitejších pohybov. Nohy sú tenké a krátke, chvost dlhý a huňatý, kožušina veľmi hustá, bohatá a mäkká. Sfarbenie je plavo šedastočervené, čo sa úplne zhoduje s farbou pôdy. Hodí sa práve tak pre les listnatý, ako ihličnatý, pre les nízky alebo vysoký a rovnako pre pastviny ako polia a skaliská alebo kamenistú pôdu. Opatrne sa blížiacu líšku nemožno ani spozorovať, práve preto, že celé jej okolie je podobne sfarbené ako ona, takže s ním splýva.
Jednotlivé druhy líšok sa líšia od seba sfarbením. Líška žije v najväčšej časti severnej Afrike, západnej a severnej Ázii. V mnohých krajinách sa vyskytuje hojne. Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Sú to hlboké, obyčajne rozvetvené dutiny, medzi koreňmi alebo na iných vhodných miestach.
Jednotlivé druhy líšok sa líšia od seba sfarbením. Líška žije v najväčšej časti severnej Afrike, západnej a severnej Ázii. V mnohých krajinách sa vyskytuje hojne. Brloh si volí vždy s najväčšou opatrnosťou. Sú to hlboké, obyčajne rozvetvené dutiny, medzi koreňmi alebo na iných vhodných miestach.
Rys ostrovid
Vedecký názov
Lynx lynx
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Felis lynx
Rys ostrovid (Lynx lynx) je najväčšia voľne žijúca mačkovitá šelma na Slovensku.
Vzhľad
Veľkosť
Dĺžka: 80 - 130 cm
Výška v kohútiku: až 70 cm
Sfarbenie
Sfarbenie je veľmi variabilné, všeobecne platí, že čím vyššie na sever rys žije, tým má svetlejšiu srsť. Základná farba jeho srsti je sivá so žltkavým až hrdzavým zafarbením a s hnedými až červenohnedými škvrnami. Zimná srsť je podstatne dlhšia a hustejšia.
Charakteristickým znakom rysa sú trojuholníkové uši s čiernymi chumáčmi chlpov - štetinkami a čiernym koncom chvosta.
Rozšírenie a početnosť
Svet
Pôvodný areál druhu zahrňoval lesy mierneho pásma v celej Eurázii. Dnes ho možno nájsť v Karpatoch, na Balkáne, v Pobaltí, Škandinávii a v Španielsku. Jeho populácia sa odhaduje asi na 10000 jedincov.
Slovensko
Na Slovensku sa zachoval v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Tatry, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy, Levočské vrchy... Aj zásluhou úplnej ochrany sa po druhej svetovej vojne jeho početnosť tak zvýšila, že začal prenikať aj na Moravu.
Život rysa
Typickým životným prostredím rysa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh, najlepšie so skalnými útvarmi. Na Slovensku sa v poslednej dobe presúva aj do vyšších polôh Vysokých Tatier, kde začína byť hrozbou pre tatranský endemit - kamzíka.
Vo voľnej prírode sa rys dožíva okolo 14 rokov.
Etológia
Rys ostrovid na svojej pozorovateľni
Rys je aktívny hlavne na súmraku, na tichých lokalitách ho však možno stretnúť aj cez deň, keď sa rád vyhrieva na slnku. Denne môže prejsť za potravou až 25 km. Samec žije samotársky, len v dobe párenia sa zdržuje so samicou. V tomto období sprevádzajú samicu aj viacerí samci, ktorí spolu bojujú.
Ruja trvá od februára do apríla. V máji až júni samica rodí 2-4 mláďatá, ktoré kojí dva až tri mesiace. Pohlavnú dospelosť mláďatá dosahujú mezi druhým až tretím rokom.
Potrava rysa
Hlavnou potravou rysa sú kopytníci (najmä srny) a drobné cicavce, ale aj na zemi hniezdiace vtáky a menšie šelmy. Veľkú časť potravy tvoria hlodavce.
Lov
Rys na svoju obeť číha v úkryte. Nie je veľmi vytrvalý prenasledovateľ. Útočí z bezprostrednej blízkosti a ak ju rýchlo neskolí, po niekoľkých desiatkach metrov (100 m) s prenasledovaním prestáva. Menšiu korisť zabíja zahryznutím sa do hlavy, väčšiu zahryznutím sa do hrdla a zadusením.
Rys má výborný zrak. Za denného svetla rozozná hlodavca na 75 m, zajaca na 300 m, srnca na 500 m a svišťa na 400 m.
Lynx lynx
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Felis lynx
Rys ostrovid (Lynx lynx) je najväčšia voľne žijúca mačkovitá šelma na Slovensku.
Vzhľad
Veľkosť
Dĺžka: 80 - 130 cm
Výška v kohútiku: až 70 cm
Sfarbenie
Sfarbenie je veľmi variabilné, všeobecne platí, že čím vyššie na sever rys žije, tým má svetlejšiu srsť. Základná farba jeho srsti je sivá so žltkavým až hrdzavým zafarbením a s hnedými až červenohnedými škvrnami. Zimná srsť je podstatne dlhšia a hustejšia.
Charakteristickým znakom rysa sú trojuholníkové uši s čiernymi chumáčmi chlpov - štetinkami a čiernym koncom chvosta.
Rozšírenie a početnosť
Svet
Pôvodný areál druhu zahrňoval lesy mierneho pásma v celej Eurázii. Dnes ho možno nájsť v Karpatoch, na Balkáne, v Pobaltí, Škandinávii a v Španielsku. Jeho populácia sa odhaduje asi na 10000 jedincov.
Slovensko
Na Slovensku sa zachoval v lesoch pohorí Malá Fatra, Veľká Fatra, Tatry, Laborecká vrchovina, Bukovské vrchy, Levočské vrchy... Aj zásluhou úplnej ochrany sa po druhej svetovej vojne jeho početnosť tak zvýšila, že začal prenikať aj na Moravu.
Život rysa
Typickým životným prostredím rysa sú oblasti zmiešaných a ihličnatých lesov stredných a vyšších polôh, najlepšie so skalnými útvarmi. Na Slovensku sa v poslednej dobe presúva aj do vyšších polôh Vysokých Tatier, kde začína byť hrozbou pre tatranský endemit - kamzíka.
Vo voľnej prírode sa rys dožíva okolo 14 rokov.
Etológia
Rys ostrovid na svojej pozorovateľni
Rys je aktívny hlavne na súmraku, na tichých lokalitách ho však možno stretnúť aj cez deň, keď sa rád vyhrieva na slnku. Denne môže prejsť za potravou až 25 km. Samec žije samotársky, len v dobe párenia sa zdržuje so samicou. V tomto období sprevádzajú samicu aj viacerí samci, ktorí spolu bojujú.
Ruja trvá od februára do apríla. V máji až júni samica rodí 2-4 mláďatá, ktoré kojí dva až tri mesiace. Pohlavnú dospelosť mláďatá dosahujú mezi druhým až tretím rokom.
Potrava rysa
Hlavnou potravou rysa sú kopytníci (najmä srny) a drobné cicavce, ale aj na zemi hniezdiace vtáky a menšie šelmy. Veľkú časť potravy tvoria hlodavce.
Lov
Rys na svoju obeť číha v úkryte. Nie je veľmi vytrvalý prenasledovateľ. Útočí z bezprostrednej blízkosti a ak ju rýchlo neskolí, po niekoľkých desiatkach metrov (100 m) s prenasledovaním prestáva. Menšiu korisť zabíja zahryznutím sa do hlavy, väčšiu zahryznutím sa do hrdla a zadusením.
Rys má výborný zrak. Za denného svetla rozozná hlodavca na 75 m, zajaca na 300 m, srnca na 500 m a svišťa na 400 m.
Srnec lesný
Srnec je najmenším európskym predstaviteľom čeľade jeleňovitých. Má veľmi útlu, gracilnú stavbu tela, štíhle vysoké nohy a štíhly krk. V zadnej časti vyvýšené telo mu umožňuje dobre podliezať kroviská a lesný podrast. Srnce trávia deň zväčša dlhším odpočinkom prerušovaným pastvou. Hlavné fázy prijímania potravy sú najmä za súmraku a ráno. Závažným obdobím ročného cyklu je vrcholiace leto, keď si srnce musia vytvárať rezervy na zimu. Dostupnosť a kvalita potravy v tomto období je neraz rozhodujúcim predpokladom prežitia zimy.
S ubúdaním zeleného krmiva sa aktivita srncov čoraz viac obmedzuje. Zimu trávia v maximálnom možnom pokoji v dobrom úkryte alebo na otvorenom poli. Tým znižujú svoj energetický vývoj v čase chudobnom na potravu. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Samce to robia sekrétom z čelovej žľazy otieraním parožia o kroviny a na iných nápadných miestach. Srnce sú veľmi náročné na potravu, snažia sa obmedziť príjem nepotrebného na minimum, vyhľadávajú teda vysoko výživné rastliny alebo výhonky. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. U nás je srnec najpočetnejším kopytníkom. V kultúrnej krajine predstavuje srnec lesný najväčšie pôvodné lovné zviera.
S ubúdaním zeleného krmiva sa aktivita srncov čoraz viac obmedzuje. Zimu trávia v maximálnom možnom pokoji v dobrom úkryte alebo na otvorenom poli. Tým znižujú svoj energetický vývoj v čase chudobnom na potravu. Srnce a srny sa správajú teritoriálne. Svoje územie si značkujú výlučkami pachových žliaz. Samce to robia sekrétom z čelovej žľazy otieraním parožia o kroviny a na iných nápadných miestach. Srnce sú veľmi náročné na potravu, snažia sa obmedziť príjem nepotrebného na minimum, vyhľadávajú teda vysoko výživné rastliny alebo výhonky. Srny vrhajú jedno až dve mláďatá. Asi po týždni už nasledujú matku a začínajú behať. U nás je srnec najpočetnejším kopytníkom. V kultúrnej krajine predstavuje srnec lesný najväčšie pôvodné lovné zviera.
VEVERICA STROMOVÁ
Veverica je asi 45 cm dlhá, z čoho 20 cm pripadá na chvost. Žije v ihličnatých, zmiešaných a listnatých lesoch, v parkoch, na cintorínoch a vo veľkých záhradách.
Živý sa semenami lesných stromov, púčikmi, hubami, ovocím, ale vyhľadáva aj živočíšnu potravu a príležitostne plieni hniezda vtákov. Na zimu si robí zásoby.
Sídli v korunách stromov, kde si stavia hniezdo dobre kryté pred dažďom. Sídli aj v cudzích, opustených hniezdach, prípadne v dutých kmeňoch stromov. Zimu neprespáva, ale zanepriaznivého počasia vychádza z hniezda menej.
Veverica máva 2 krát do roka 2-6 mláďat, z ktorých však mnoho padne za obeť malým mäsožravcom (najmä kunám).
Živý sa semenami lesných stromov, púčikmi, hubami, ovocím, ale vyhľadáva aj živočíšnu potravu a príležitostne plieni hniezda vtákov. Na zimu si robí zásoby.
Sídli v korunách stromov, kde si stavia hniezdo dobre kryté pred dažďom. Sídli aj v cudzích, opustených hniezdach, prípadne v dutých kmeňoch stromov. Zimu neprespáva, ale zanepriaznivého počasia vychádza z hniezda menej.
Veverica máva 2 krát do roka 2-6 mláďat, z ktorých však mnoho padne za obeť malým mäsožravcom (najmä kunám).
Vlk dravý
Vlk dravý alebo staršie vlk obyčajný alebo len vlk (Canis lupus) je druh šelmy z čeľade psovité (kam patrí aj pes, líška, šakal či kojot) z radu mäsožravce.
Všeobecne sa vlk považuje za priameho predka psa, resp. predka, ktorý sa na genetickom základe psa podieľal najvýznamnejším dielom.
Výskyt
Rozšírenie
V minulosti obývali vlci veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlci v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady. Celkovo vlk nie je považovaný za ohrozený druh, aj keď niektoré lokálne populácie sú na pokraji vyhynutia. V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).
Anatómia a vzhľad
Veľkosť
Veľkosť vlka závisí od druhu, množstva potravy a zemepisnej šírky. V južnejších zemepisných šírkach bývajú vlci spravidla menší ako na severe. Najväčší vlci žijú na Sibíri a v Kanade, kde dosahujú hmotnosť okolo 80 kg až nad 100 kg (počet týchto jedincov je však aj v týchto oblastiach nízky). Samice vážia asi o 20% menej ako samce. Priemerná váha sa podľa druhu pohybuje od 30 do 80 kg. Výška v ramene je 80 až 105 cm. Tým sa stávajú najväčšou psovitou šelmou. Ich veľkosť ešte znásobuje srsť, ktorá je v zime dlhá až 6 cm. Hriva je 15 cm široká a srsť na nej dosahuje dĺžku od 10 cm do 13 cm. Chlpy na nej vyrastajú zo svalu, ktorý ich umožňuje podvihnúť, čím vytvára dojem ešte väčšej veľkosti. Vzdialenosť od nosa po koniec chvosta sa pohybuje od 180 až 270 cm, pričom chvost dosahuje dĺžku až 50, niekedy 60 cm. Veľkosť dospelého jedinca nadobudnú vlci za 1 rok od narodenia.
Stavba tela
V porovnaní so psom rovnakej veľkosti má vlk užšiu hruď, nohy sú v pomere ku telu dlhšie a stopy ľavých a pravých nôh sú bližšie k sebe.
Končatiny
Predné majú väčšiu veľkosť ako zadné, pričom na predných je piaty prst uložený cca. 5 cm nad labkou. Naježená srsť a špeciálna cirkulácia ich chráni pred zamrznutím. Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orientáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe. Na rozdiel od človeka, vlk chodí iba po prstoch a nie po celom chodidle. Oblasť dotyku predných labiek so zemou je veľká, vďaka čomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sa po snehu.
Chrup
Čeľuste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti – pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily. Chrup sa skladá zo 42 zubov: 20 v hornej a 22 v dolnej časti. Tesáky môžu dorastať až do dĺžky 6,5 cm, sú mierne zahnuté a ostré.
Sfarbenie
Farba vlka sa líši :môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá atd. Tieto farby sa medzi jedincami miešajú, vo svorke nie sú všetky vlky rovnako sfarbené. Takisto väčšina vlkov nie je jednofarebná. Sfarbenie tiež súvisí s prostredím kde žijú Vlk etiópsky-oranžový, Vlk arktický-biely. Pri narodení majú mláďatá spravidla tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté.
Zmysly
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch, sluch a zrak.
Čuch
Tento zmysel hrá v živote vlka veľmi dôležitú úlohu, pretože ním hľadajú korisť, čuchovými stopami si značia svoje územie a takisto sa ním aj navigujú. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov. Vnímaniu pachu napomáha vlhký nos, ktorý rozpúšťa vo vzduchu molekuly a vnáša ich ku zmyslovým bunkám. V dobrých podmienkach vlci zavetria pach aj na 3 kilometre.
Sluch
Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, pričom hluk utíši – to umožňuje sedemnásť svalov, ktoré hýbu ušnicou podľa potreby. Na otvorenom priestranstve počujú do diaľky okolo 8 kilometrov.
Zrak
Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu, na rozdiel od ľudského oka, ktoré je prispôsobené na vnímanie informácií. Preto vlk zvyčajne nehybné objekty prehliadne, ale aj nepatrný pohyb na väčšiu vzdialenosť zaznamená. Vlk vidí v tme lepšie ako človek vďaka inému farebnému spektru videnia. Zorný uhol vlka je 180º, jeho korisť má väčšinou zorný uhol okolo 300º, čo spôsobuje, že vlk je oproti svojej potencionálnej koristi v nevýhode.
Hmat
Oproti človeku je hmat vlka slabo vyvinutý.
Ostatné
Podobne ako psy sú vlky citlivé na vibrácie, čím vedia rozpoznať napríklad blížiace sa zemetrasenie.
Strach
Dávne povesti ako vlčie svorky napádali a vyzabíjali celé dediny alebo rozprávky ako Červená Čiapočka alebo Zlý vlk a tri prasiatka vštepujú každému dieťaťu pocit, že vlk je krvilačný a voči človeku agresívny.
Vlk je v skutočnosti veľmi plachý a človeka sa bojí. V súčasnosti je trendom propagácia jeho významu v prírodnom potravinovom reťazci. Na Slovensku s prítomnosťou vlka v naších lesoch súhlasí 57,6 % obyvaťeľstva.[1]. V USA so znovuprivedením vlka do Yellowstonského parku súhlasilo 73 % opýtaných respondentov.
Obavy pastierov o dobytok sú pochopiteľné, ale z veľkej miery je zapríčinený nízkou úrovňou ochrany stád. Jedným z účinných spôsobov ochrany stád je používanie pastierskych strážnych psov na ich ochranu. Výskumy prípadov napadnutia stád potvrdili, že 80,6 % slovenských salašov mali v roku 2001 pastierskych strážnych psov uviazaných, čím bola znemožnená aktívna ochrana čried hospodárskych zvierat [1]. V roku 2002 bolo len 28 zo 152 (18,4 %) čried zabezpečených nainštalovaním ochranných elektrických oplôtok. Aj napriek nižším bezpečnostním opatreniam zabili vlci na Slovensku v rokoch 2001-2003 iba 0,5-0,7 % oviec z celkového chovu oviec v oblasti výskytu týchto šeliem [1]. To predstavovalo škodu vo výške medzi 3-4 miliónmi slovenských korún [1]. Vhodným riešením krytia možných vzniknutých škôd na hospodárskych zvieratách je uzavretie príslušných poistných zmlúv.
Všeobecne sa vlk považuje za priameho predka psa, resp. predka, ktorý sa na genetickom základe psa podieľal najvýznamnejším dielom.
Výskyt
Rozšírenie
V minulosti obývali vlci veľké oblasti Severnej Ameriky, Európy, Ázie či Blízkeho Východu. Rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Hlavnými príčinami ich odstrelu boli škody, ktoré spôsobovali pastierom zabíjaním dobytka, strach obyvateľstva, že vlk je pre človeka nebezpečný, ale aj zárobok a úžitok zo surovín z vlka. Pôvodný biotop vlka bol v každom krajinnom type. V dnešnej dobe žijú vlci v rozsiahlych častiach Ruska, Európy a Kanady. Celkovo vlk nie je považovaný za ohrozený druh, aj keď niektoré lokálne populácie sú na pokraji vyhynutia. V posledných rokoch je trendom opätovná introdukcia vlkov do oblastí, kde už dlho nežijú (napríklad do Yellowstonského národného parku v USA).
Anatómia a vzhľad
Veľkosť
Veľkosť vlka závisí od druhu, množstva potravy a zemepisnej šírky. V južnejších zemepisných šírkach bývajú vlci spravidla menší ako na severe. Najväčší vlci žijú na Sibíri a v Kanade, kde dosahujú hmotnosť okolo 80 kg až nad 100 kg (počet týchto jedincov je však aj v týchto oblastiach nízky). Samice vážia asi o 20% menej ako samce. Priemerná váha sa podľa druhu pohybuje od 30 do 80 kg. Výška v ramene je 80 až 105 cm. Tým sa stávajú najväčšou psovitou šelmou. Ich veľkosť ešte znásobuje srsť, ktorá je v zime dlhá až 6 cm. Hriva je 15 cm široká a srsť na nej dosahuje dĺžku od 10 cm do 13 cm. Chlpy na nej vyrastajú zo svalu, ktorý ich umožňuje podvihnúť, čím vytvára dojem ešte väčšej veľkosti. Vzdialenosť od nosa po koniec chvosta sa pohybuje od 180 až 270 cm, pričom chvost dosahuje dĺžku až 50, niekedy 60 cm. Veľkosť dospelého jedinca nadobudnú vlci za 1 rok od narodenia.
Stavba tela
V porovnaní so psom rovnakej veľkosti má vlk užšiu hruď, nohy sú v pomere ku telu dlhšie a stopy ľavých a pravých nôh sú bližšie k sebe.
Končatiny
Predné majú väčšiu veľkosť ako zadné, pričom na predných je piaty prst uložený cca. 5 cm nad labkou. Naježená srsť a špeciálna cirkulácia ich chráni pred zamrznutím. Pachové žľazy medzi prstami umožňujú vlkom lepšiu orientáciu a zároveň nimi aj informujú ostatných o svojom pohybe. Na rozdiel od človeka, vlk chodí iba po prstoch a nie po celom chodidle. Oblasť dotyku predných labiek so zemou je veľká, vďaka čomu môžu ľahšie prenášať váhu a pohybovať sa po snehu.
Chrup
Čeľuste sa vyznačujú veľkou silou okolo 100 kg/cm², čím dokážu drviť kosti – pre porovnanie, nemecký ovčiak vyvinie len polovicu tejto sily. Chrup sa skladá zo 42 zubov: 20 v hornej a 22 v dolnej časti. Tesáky môžu dorastať až do dĺžky 6,5 cm, sú mierne zahnuté a ostré.
Sfarbenie
Farba vlka sa líši :môže byť sivá, biela, čierna, červená, hnedá atd. Tieto farby sa medzi jedincami miešajú, vo svorke nie sú všetky vlky rovnako sfarbené. Takisto väčšina vlkov nie je jednofarebná. Sfarbenie tiež súvisí s prostredím kde žijú Vlk etiópsky-oranžový, Vlk arktický-biely. Pri narodení majú mláďatá spravidla tmavšiu srsť a modré oči, ktoré sa približne po 10 týždňoch zmenia na zlatožlté.
Zmysly
Najdôležitejšími zmyslami vlka sú čuch, sluch a zrak.
Čuch
Tento zmysel hrá v živote vlka veľmi dôležitú úlohu, pretože ním hľadajú korisť, čuchovými stopami si značia svoje územie a takisto sa ním aj navigujú. Oblasť nosa, ktorá zachytáva pachy je u vlka až 14-krát väčšia ako u človeka a obsahuje 200 miliónov čuchových receptorov, zatiaľ čo ľudská má 5 miliónov. Vnímaniu pachu napomáha vlhký nos, ktorý rozpúšťa vo vzduchu molekuly a vnáša ich ku zmyslovým bunkám. V dobrých podmienkach vlci zavetria pach aj na 3 kilometre.
Sluch
Vlk počuje až do frekvencie 80 kHz a vie zamerať jeden konkrétny zvuk, pričom hluk utíši – to umožňuje sedemnásť svalov, ktoré hýbu ušnicou podľa potreby. Na otvorenom priestranstve počujú do diaľky okolo 8 kilometrov.
Zrak
Zrak je veľmi ostrý a vyvinutý hlavne na vnímanie pohybu, na rozdiel od ľudského oka, ktoré je prispôsobené na vnímanie informácií. Preto vlk zvyčajne nehybné objekty prehliadne, ale aj nepatrný pohyb na väčšiu vzdialenosť zaznamená. Vlk vidí v tme lepšie ako človek vďaka inému farebnému spektru videnia. Zorný uhol vlka je 180º, jeho korisť má väčšinou zorný uhol okolo 300º, čo spôsobuje, že vlk je oproti svojej potencionálnej koristi v nevýhode.
Hmat
Oproti človeku je hmat vlka slabo vyvinutý.
Ostatné
Podobne ako psy sú vlky citlivé na vibrácie, čím vedia rozpoznať napríklad blížiace sa zemetrasenie.
Strach
Dávne povesti ako vlčie svorky napádali a vyzabíjali celé dediny alebo rozprávky ako Červená Čiapočka alebo Zlý vlk a tri prasiatka vštepujú každému dieťaťu pocit, že vlk je krvilačný a voči človeku agresívny.
Vlk je v skutočnosti veľmi plachý a človeka sa bojí. V súčasnosti je trendom propagácia jeho významu v prírodnom potravinovom reťazci. Na Slovensku s prítomnosťou vlka v naších lesoch súhlasí 57,6 % obyvaťeľstva.[1]. V USA so znovuprivedením vlka do Yellowstonského parku súhlasilo 73 % opýtaných respondentov.
Obavy pastierov o dobytok sú pochopiteľné, ale z veľkej miery je zapríčinený nízkou úrovňou ochrany stád. Jedným z účinných spôsobov ochrany stád je používanie pastierskych strážnych psov na ich ochranu. Výskumy prípadov napadnutia stád potvrdili, že 80,6 % slovenských salašov mali v roku 2001 pastierskych strážnych psov uviazaných, čím bola znemožnená aktívna ochrana čried hospodárskych zvierat [1]. V roku 2002 bolo len 28 zo 152 (18,4 %) čried zabezpečených nainštalovaním ochranných elektrických oplôtok. Aj napriek nižším bezpečnostním opatreniam zabili vlci na Slovensku v rokoch 2001-2003 iba 0,5-0,7 % oviec z celkového chovu oviec v oblasti výskytu týchto šeliem [1]. To predstavovalo škodu vo výške medzi 3-4 miliónmi slovenských korún [1]. Vhodným riešením krytia možných vzniknutých škôd na hospodárskych zvieratách je uzavretie príslušných poistných zmlúv.
Vydra riečna
Vydra riečna (Lutra lutra) je druh cicavca z čeľade lasicovité (Mustelidae). Je to cicavec značne prispôsobený životu vo vode s hmotnosťou 7 až 15 kg a celkovou dĺžkou do 1,3 m. Tvarom tela, ktoré je nápadne dlhé, plávacími blanami a mnohými ďalšími znakmi sa dokonale prispôsobila životu vo vode.
Ide o druh, ktorý bol vďaka intenzívnemu lovu pre kožušinu a znečisteniu takmer vyhubený. Negatívne jeho počet ovplyvnilo aj regulovanie brehov vodných tokov. Podľa odhadov dnes na Slovensku žije len asi 150 kusov vydier riečnych.
Jej životným prostredím sú brehy tečúcich i stojatých vôd bez ohľadu na nadmorskú výšku, najhojnejšia je však na horných tokoch riek. Dožíva sa 15 až 20 rokov. Aktívna je najmä za súmraku a v noci, v zime alebo za mimoriadnych okolností aj cez deň. Živí sa rybami, rakmi, ondatrami, žabami, hlodavcami a niekedy sa uspokojí aj hmyzom.
Ide o druh, ktorý bol vďaka intenzívnemu lovu pre kožušinu a znečisteniu takmer vyhubený. Negatívne jeho počet ovplyvnilo aj regulovanie brehov vodných tokov. Podľa odhadov dnes na Slovensku žije len asi 150 kusov vydier riečnych.
Jej životným prostredím sú brehy tečúcich i stojatých vôd bez ohľadu na nadmorskú výšku, najhojnejšia je však na horných tokoch riek. Dožíva sa 15 až 20 rokov. Aktívna je najmä za súmraku a v noci, v zime alebo za mimoriadnych okolností aj cez deň. Živí sa rybami, rakmi, ondatrami, žabami, hlodavcami a niekedy sa uspokojí aj hmyzom.
Zubor lesný
Vedecký názov
Zubor lesný
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Bison bonasus, zubor hrivnatý, zubor európsky
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Opis
Zubor európsky patrí medzi najväčšie európske suchozemské cicavce. Samec môže vážiť vyše 1 000 kg a dosahovať v kohútiku výšku až 2 m.
Zubor je blízky príbuzný bizóna amerického (Bison bison). Genetický výskum a porovnávanie potvrdili takmer úplnú zhodu, pokiaľ ide o jadrovú DNA, zistil sa však rozdiel v mitochondriálnej
DNA (mtDNA).
Pracovná skupina z univerzity v holandskom Utrechte pod vedením Johannesa Lenstera vykonala dôkladný rozbor DNA zubra. Výsledky naznačujú, že mtDNA zubra sa výrazne líši od mtDNA bizóna, ale je takmer totožná s mtDNA súčasného tura domáceho, čiže hovädzieho dobytka. Skupina Johannesa Lenstera predložila takýto model vzniku dnešného zubra: Bizóny a zubry ako také majú pravdepodobne pôvod v južnej Ázii, spolu s ostatnými turovitými párnokopytníkmi. Predok dnešného amerického bizóna sa dostal na americký kontnent cez Beringiu. Praveké euroázijské zubry Bison priscus a Bison schoetensis vyhynuli bez potomkov - medzi fosíliami sa nepodarilo nájsť žiadny prechod medzi pravekými a súčasnými zubrami. Na konci pleistocénu sa stádo býkov amerických bizónov dostalo cez Beringiu naspäť do Euroázie, kde natrafili na pratury (Bos primigenius) a spárili sa s ich kravami. Býky, ktoré vznikli z tohto kríženia, boli neplodné (ako dokazujú aj dnešné pokusy s krížením zubrov, bizónov a hovädzieho dobytka), kravy boli plodné a znova sa skrížili s bizóními býkmi. Takouto introgresívnou hybridizáciou vznikol súčasný stav, kedy jadrová DNA zubra je prakticky totožná s jadrovou DNA bizóna, ale ich mtDNA je výrazne odlišná a dajú sa nájsť aj rozdiely v anatómii a v celkových telesných proporciách.
Veľkosť zubra
Samec
Hmotnosť 500–1000 kg, aj viac
Výška v kohútiku 170–200 cm
Dĺžka až 3 metre
Samica
Hmotnosť 350–500 kg
Výška v kohútiku 160–190 cm
Dĺžka menej ako 3 metre
Výzor
Hlava zubra je veľká a ťažká, hlboko podsadená. Má široké vypuklé čelo, malé oči a krátke, do hora zakrivené a do stredu zahnuté rohy. Šija zubra je hrubá, krátka s výrazným podhrdlom. Má výrazný hrb. Telo je porastené gaštanovohnedou srsťou. Na hlave, krku a hrbe má dlhšiu hrivu.
Vek
V zajatí sa zubor dožíva približne 27 rokov, vo voľnej prírode je to menej.
Spôsob života zubra
Životné prostredie a potrava zubra
Zubor európsky najradšej obýva zmiešané lesy s mierne podmáčanou pôdou. Živí sa trávou, lístím, kôrou kríkov a stromov, lišajníkmi a machmi. Dospelý zubor skonzumuje od 40 do 60 kg rastlinnej potravy denne. Kŕmenie zaberie zubrovi 50–80 % času od východu do západu Slnka.
Správanie a rozmnožovanie
Zubry vytvárajú prevažne samičie stáda s mladými. Počet kusov v stáde kolíše od 10 do 15. Počas ruje sa počet zväčšuje až na 30–40 ks. Samce počas roka okrem ruje žijú zväčša samotársky.
Pohlavnú dospelosť dosahuje samec okolo ôsmeho až deviateho roku, samica v piatom až šiestom roku života.
Gravidita zubra trvá 265 dní. Samica sa o mláďa stará okolo dvoch rokov. Mláďa po pôrode váži od 16 do 35 kg.
Rozšírenie a početnosť zubrov
Slovensko
O tom, že zubor bol na Slovensku rozšíreným živočíchom, svedčia viaceré názvy obcí, napríklad Zuberec, Zubrohlava, Zubrá a iné.
Traduje sa, že posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku zastrelil kráľ Matej Korvín.
Zubry v Topoľčiankach
Niekoľko kusov zubrov sa od roku 1957 s úspechom chová v zubrej obore v Topoľčiankach. Táto obora vychovala viacero zubrov, ktoré sú umiestnené v mnohých významných zoo.
Zubry v Poloninách
V posledných rokoch bol zubor európsky úspešne vysadený v Bukovských vrchoch – Poloninách na východe Slovenska na hraniciach s Poľskom neďaleko obce Runina. Po čase sa k nim pridal aj voľne žijúci jedinec z poľských Nízkych Beskýd.
Na jeseň roku 2006 sa 800 kg vážiaci zubrí samec Archie odčlenil od stáda a prešiel východným Slovenskom okolo Giraltoviec, cez Branisko až na Spiš. Bol videný v okolí Spišských Vlách a Bystrian. Pri obci Buglovce sa ho podarilo uspať a previesť späť do Polonín.
Európa
V Európe žije asi 3 400 kusov zubra (väčšina v zajatí), z toho asi 800 v Poľsku. Najväčšia časť z nich v Bialowiežskom pralese (národný park na hraniciach Poľska a Bieloruska) vo voľnej prírode.
Zubor európsky má podľa kritérií IUCN status ohrozeného druhu. Udržanie populácie zubra a jeho reintrodukcia do voľnej prírody je podľa niektorých vedcov najvýznamnejším európskym úspechom ochrany kriticky ohrozených živočíchov.
Vedecký názov
Zubor lesný
Linnaeus, 1758
Synonymá:
Bison bonasus, zubor hrivnatý, zubor európsky
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
Opis
Zubor európsky patrí medzi najväčšie európske suchozemské cicavce. Samec môže vážiť vyše 1 000 kg a dosahovať v kohútiku výšku až 2 m.
Zubor je blízky príbuzný bizóna amerického (Bison bison). Genetický výskum a porovnávanie potvrdili takmer úplnú zhodu, pokiaľ ide o jadrovú DNA, zistil sa však rozdiel v mitochondriálnej
DNA (mtDNA).
Pracovná skupina z univerzity v holandskom Utrechte pod vedením Johannesa Lenstera vykonala dôkladný rozbor DNA zubra. Výsledky naznačujú, že mtDNA zubra sa výrazne líši od mtDNA bizóna, ale je takmer totožná s mtDNA súčasného tura domáceho, čiže hovädzieho dobytka. Skupina Johannesa Lenstera predložila takýto model vzniku dnešného zubra: Bizóny a zubry ako také majú pravdepodobne pôvod v južnej Ázii, spolu s ostatnými turovitými párnokopytníkmi. Predok dnešného amerického bizóna sa dostal na americký kontnent cez Beringiu. Praveké euroázijské zubry Bison priscus a Bison schoetensis vyhynuli bez potomkov - medzi fosíliami sa nepodarilo nájsť žiadny prechod medzi pravekými a súčasnými zubrami. Na konci pleistocénu sa stádo býkov amerických bizónov dostalo cez Beringiu naspäť do Euroázie, kde natrafili na pratury (Bos primigenius) a spárili sa s ich kravami. Býky, ktoré vznikli z tohto kríženia, boli neplodné (ako dokazujú aj dnešné pokusy s krížením zubrov, bizónov a hovädzieho dobytka), kravy boli plodné a znova sa skrížili s bizóními býkmi. Takouto introgresívnou hybridizáciou vznikol súčasný stav, kedy jadrová DNA zubra je prakticky totožná s jadrovou DNA bizóna, ale ich mtDNA je výrazne odlišná a dajú sa nájsť aj rozdiely v anatómii a v celkových telesných proporciách.
Veľkosť zubra
Samec
Hmotnosť 500–1000 kg, aj viac
Výška v kohútiku 170–200 cm
Dĺžka až 3 metre
Samica
Hmotnosť 350–500 kg
Výška v kohútiku 160–190 cm
Dĺžka menej ako 3 metre
Výzor
Hlava zubra je veľká a ťažká, hlboko podsadená. Má široké vypuklé čelo, malé oči a krátke, do hora zakrivené a do stredu zahnuté rohy. Šija zubra je hrubá, krátka s výrazným podhrdlom. Má výrazný hrb. Telo je porastené gaštanovohnedou srsťou. Na hlave, krku a hrbe má dlhšiu hrivu.
Vek
V zajatí sa zubor dožíva približne 27 rokov, vo voľnej prírode je to menej.
Spôsob života zubra
Životné prostredie a potrava zubra
Zubor európsky najradšej obýva zmiešané lesy s mierne podmáčanou pôdou. Živí sa trávou, lístím, kôrou kríkov a stromov, lišajníkmi a machmi. Dospelý zubor skonzumuje od 40 do 60 kg rastlinnej potravy denne. Kŕmenie zaberie zubrovi 50–80 % času od východu do západu Slnka.
Správanie a rozmnožovanie
Zubry vytvárajú prevažne samičie stáda s mladými. Počet kusov v stáde kolíše od 10 do 15. Počas ruje sa počet zväčšuje až na 30–40 ks. Samce počas roka okrem ruje žijú zväčša samotársky.
Pohlavnú dospelosť dosahuje samec okolo ôsmeho až deviateho roku, samica v piatom až šiestom roku života.
Gravidita zubra trvá 265 dní. Samica sa o mláďa stará okolo dvoch rokov. Mláďa po pôrode váži od 16 do 35 kg.
Rozšírenie a početnosť zubrov
Slovensko
O tom, že zubor bol na Slovensku rozšíreným živočíchom, svedčia viaceré názvy obcí, napríklad Zuberec, Zubrohlava, Zubrá a iné.
Traduje sa, že posledného zubra žijúceho vo voľnej prírode na Slovensku zastrelil kráľ Matej Korvín.
Zubry v Topoľčiankach
Niekoľko kusov zubrov sa od roku 1957 s úspechom chová v zubrej obore v Topoľčiankach. Táto obora vychovala viacero zubrov, ktoré sú umiestnené v mnohých významných zoo.
Zubry v Poloninách
V posledných rokoch bol zubor európsky úspešne vysadený v Bukovských vrchoch – Poloninách na východe Slovenska na hraniciach s Poľskom neďaleko obce Runina. Po čase sa k nim pridal aj voľne žijúci jedinec z poľských Nízkych Beskýd.
Na jeseň roku 2006 sa 800 kg vážiaci zubrí samec Archie odčlenil od stáda a prešiel východným Slovenskom okolo Giraltoviec, cez Branisko až na Spiš. Bol videný v okolí Spišských Vlách a Bystrian. Pri obci Buglovce sa ho podarilo uspať a previesť späť do Polonín.
Európa
V Európe žije asi 3 400 kusov zubra (väčšina v zajatí), z toho asi 800 v Poľsku. Najväčšia časť z nich v Bialowiežskom pralese (národný park na hraniciach Poľska a Bieloruska) vo voľnej prírode.
Zubor európsky má podľa kritérií IUCN status ohrozeného druhu. Udržanie populácie zubra a jeho reintrodukcia do voľnej prírody je podľa niektorých vedcov najvýznamnejším európskym úspechom ochrany kriticky ohrozených živočíchov.